Samia

Keď mi môj syn pyšne oznámil, že mi k narodeninám kúpil letenku do Ríma, bola som nadšená. Keď som zistila, že ide asi iba o jeden a pol dňa čistého času vo večnom meste, moje nadšenie trochu opadlo (hoci pred ním som to, samozrejme, nedala najavo). Čo stihnem vidieť za taký krátky čas? – pomyslela som si. Nakoniec som Rím dobyla bez zbraní, on sa vzdal bez boja a ležal mi pri nohách iba za jednu sobotu…

Tak dobre – bolo to trochu inak, zodrala som si nohy, nestihla som všetko, ale neľutujem ani minútu! Neviem, či poznáte ten pocit – skoro v tranze a zároveň úplne pri vedomí, všímala som si každý detail a zaznamenávala do pamäte. Ako keby som to z nejakého dôvodu musela urobiť, ten stav ma nabíjal energiou a chcela som vidieť stále viac a viac….

Možno sme kedysi všetci žili v Ríme v minulých životoch, ale možno má  podobné pocity každý (trochu neskúsený) cestovateľ.  Ak by ma niekto pozoroval, asi by ho pobavilo, že pri všetkej tej antickej nádhere vyvaľujem oči a otváram ústa od úžasu ako Alenka v ríši divov.  Našťastie, všetkým to bolo úplne fuk, lebo väčšina ľudí neustále ťukala do mobilu a tvárila sa ešte čudnejšie ako ja  – neprítomne sa usmievali, robili grimasy alebo krčili čelo. Mne to bolo potom tiež jedno, a tak som si pokojne otvárala ústa ako ryba a vravela sama pre seba: „Oh my GOD!!!“  (stále som komunikovala po anglicky, tak som nejako pri tom zostala…)

No pekne po poriadku – keď neznášate davy, nechcete vidieť  všetkými omieľané miesta, či máte predsudky voči rasám,  do Ríma nechoďte. Ak vám prekážajú špinavé ulice,  nedostatok záchodov  a vysoké ceny v reštauráciách, vyberte sa radšej do prírody.  Ak ste pohodlní na chodenie pešo, vozte sa metrom.  Ale keď  ste ochotní trochu sa prekonať, vydajte sa po svojich, kúpte si šťavnatú pizzu do ruky (majú ju na každom rohu asi tak za 2,50 €) alebo sladkú gelato bombu, nevšímajte si somariny a budete večným mestom uchvátení rovnako ako ja.

Vlastne ma motivovala i mladá ruská recepčná v penzióne, kde som bývala. Keď som sa priznala, že mám na pamiatky prakticky iba jeden deň, prikývla a povedala s úsmevom: „Dá sa to zvládnuť. Zistíte, že Rím je vlastne malé mesto. Nedávno tu boli moji priatelia a mali len 5 hodín…“ No a potom so mnou strávila asi hodinu vysvetľovaním podrobností a hľadaním najvhodnejšej trasy. Bola skvelá, hoci  musím priznať, že som si už v lietadle trochu naštudovala Berlitza, takže som vedela, o čom hovorí a jej návrh korešpondoval aj s mojimi plánmi.

No nič ma nepripravilo na tú nádheru starého Ríma. Keby som ho mala popísať jedným slovom , asi by som použila slovo monumentálny.  Vážne, vidieť všetko naživo je jednoducho nezabudnuteľné! Zvláštne, že ma to tak vzalo, lebo som bola vždy trochu odporcom pompéznosti. A tu, za všetkými pamiatkami jej bolo veľmi veľa, a  tiež iste nadutosti, márnivosti, násilia, námahy, odriekania, potu, krvi a obetí. Ale cítila som aj niečo iné – hrdosť, talent, odhodlanie, zmysel pre detail  a pokoru i úctu k Bohu, k večnosti, ale aj k človeku, ktorý dokáže vytvoriť takúto krásu.  (Možno, aby bol svet v rovnováhe – jedno bez druhého by nemohlo existovať alebo sa Boh jednoducho rozhodol, že tieto ľudské diela si zaslúžia jeho milosť…)

No späť k realite. Cestu som zvládla s mapou v ruke skoro bez zaváhania  – prešla som celé Koloseum, z pahorku Compidoglio (alebo Capitol Hill)  si pozrela panorámu obrovského centra vykopávok Forum Romanum,  pokračovala k skvostnému Pantheonu, na umeleckú Piazzu Navone a k Fontáne di Trevi. Na obed som si dala skvelé štvorchodové rímske menu v malej trattorii s dobrými cenami  v bočnej uličke a ďalej sa vydala k Tiberu. Cez  Most anjelov som prešla do Vatikánu – najprv k Anjelskému hradu a potom na Námestie sv. Petra.  Odtiaľ metrom k Piazza del Poppolo (Ľudové námestie) a cez nákupnú zónu Via del Coronari (menej honosnú) a Via Condotti (luxusnú) až k Španielskym schodom. (Nebudem vysvetľovať presne čo je čo,  ak neviete, informácie nájdete všade po internete). Hoci som nestihla múzeá, návštevy kostolov, ani určite veľmi zaujímavé rímske podzemie, vôbec mi to v tej chvíli neprekážalo.

Nepovažujem sa tiež za odborníka po jednej návšteve, no musím povedať, že obyvatelia Ríma boli k turistom zväčša milí a zhovievaví , aj keď opačné garde nie vždy fungovalo – bola som svedkom, že ľudia bez zábran zahadzovali odpadky na zem, aj ako skupina nemeckých dôchodcov najskôr zbuzerovala obsluhu za nič a potom si nechala vydať do posledného centa…  

 „Jedz, modli sa a miluj,“ odkázali mi pred cestou moje dve netere. Splnila som všetko. Prišla, videla, najedla sa, pomodlila a zamilovala. Do Ríma – aj pri všetkej jeho nedokonalosti. A ak vás  dojmy z mojej krátkej návštevy čo len trochu inšpirovali, vedzte, že večné mesto sa dá zvládnuť i s naozaj obmedzeným rozpočtom.

Ciao Roma!