Samia

Keď sa moja zodpovedná sestra rozhodla, že si otvorí galériu, nič nenechala náhode – ako budúce spolupracovníčky sme absolvovali školenie, povodila nás po rôznych galériách a v jednej sme dokonca strávili noc – na Zvolenskom zámku.

Jeden z najmladších slovenských zámkov je totiž celý expozíciou Slovenskej národnej galérie – nájdete v ňom najmä zbierky starých majstrov – talianskych, holandských, francúzskych, ale tiež moderné umenie. Slúži i ako depozitár SNG. V noci som mala dokonca jeden zaujímavý zážitok – no, o tom možno inokedy…

Po absorbovaní toľkého umenia sme mali chuť na trochu vzduchu, a keďže nám kastelán odporúčal zrenovovaný Pustý hrad na vrchu nad Zvolenom, nechali sme sa presvedčiť.  Vraj je to len prechádzka. Keďže vonku bolo vtedy asi 32 stupňov, oblečené iba v tom, čo sme mali so sebou – balerínky a letné šaty (s turistikou sme nepočítali) sme stúpali  hore strmým kopcom. No, a ako to už pri troch babách býva, cestou sme kecali, kecali a kecali, až sme prišli k malej rozhľadni. Nadchýňali sme sa výhľadom, až sme si uvedomili, že nevieme, či ideme správne. Poobzerali sme sa a našli modrú značku (síce akúsi vyblednutú) a úzky chodníček, tak sme sa vybrali po ňom – teda vpred.

Po pol hodine predierania sa krovím sa nám ale „prechádzka“ prestávala páčiť. Pred nami sa však stále kľukatil nevýrazný chodníček, a tak sme sa po ňom škriabali ďalej ako veveričky, nohy celé od prachu. No keď nás značka zaviedla do kopca so zosúvajúcim sa povrchom, začali sme tušiť zradu! Napriek tomu sme sa šmýkali po hline, ktorá sa nám poddávala pod nohami, rukami sa pridržiavali koreňov a konárov stromov a sledovali cestičku (alebo sa nám to už iba zdalo?), dúfajúc, že nás hádam niekam zavedie. Asi v polovici kopca som sa však rozhodla: „Baby, ja už ďalej nejdem, toto nevyzerá dobre!“

Lenže ani naspäť to nešlo! Zostali sme zaseknuté v poriadne strmom kopci, z ktorého nám pod nohami padala hlina! Spotené, celé od prachu, zadychčané a smädné sme si sadli na zadok a uvažovali, čo urobiť. Zavoláme vrtuľník? To  by z nás mali záchranári riadnu srandu – babenky – nevedeli, kde je sever! A tak sme zmobilizovali všetku odvahu a po zadku, rukami, nohami sa šmýkali dolu po prachovej stene. Zvládli sme to!

Vrátili sme sa k rozhľadni a našli správnu cestu. Po chvíli sme dorazili k riečke a prameňu s kyselkou. Všetky tri sme sa vrhli k prameňu a začali sa umývať. Zrazu sa na ceste objavil chlapík na horskom bicykli – keď nás zbadal, vyvalil oči a zašmykoval.

Chudák, asi si myslel, že sa mu sníva – čo sú tam za divožienky – v šatočkách v hore, umývajú si nohy v prameni…čo spadli, z neba? (Vlastne skoro, keby tak vedel!).  Ďalší šok zažil, keď sa moja sestra rozhodla, že okrem rozumu zapojíme do budovania firmy aj ducha a do riečky vložíme krištáľ, aby sme oslovili sily medzi nebom a zemou. Potom sme ešte chvíľu stáli v rieke, držali sa za ruky a modlili. Chlapík bol z toho úplne vystrašený, asi by si nečudoval, keby sme  sa zrazu zarehotali a zmizli, či odleteli na metle…. Nič podobné sa ale nestalo, tak dúfam, že sa v poriadku vrátil domov. My sme sa normálne po svojich podali ďalej.

Na Pustý hrad sme dorazili na pokraji síl. Slávneho mnícha, ktorý vraj straší návštevníkov (informácie nájdete na hradnej stránke) sme nestretli, no aj tak všetka tá štrapácia stála za to! Baby sa síce vzdali, sadli si na lavičku a vychutnávali  neuveriteľný výhľad na okolie, mne to ale nedalo a pochodila som ho celý. Neľutovala som, hoci moje nohy protestovali – Pustý hrad je pomerne rozľahlý. Atmosféra tohto miesta však bola naozaj silná, ak budete mať cestu do týchto končín, jeho návštevu rozhodne odporúčam – akurát si dajte dobrý pozor, kadiaľ vedie značka!.  (Za kvalitu obrázkov sa ospravedlňujem, malý foťák dostal na kopci prašnú lekciu…)